Do prostredia bábkového divadla zasadila svoj projekt Michala Lipková. Figúrky dreveného divadielka majú svoj základ v kyjatických hračkách, jednych z mála pôvodnych domácich produktov, ktorých výroba pretrvala, aj keď vo veľmi obmedzenej miere dodnes. Kyjatické hračky dnes produkujú len niekoľkí výrobcovia vychádzajúci z tradičného formálného i výzdobného repertoára. Dizajnérsky zásah do tejto problematiky je pre mňa dôležitým posunom najmä ako stimul v segmente tzv. ľudovej výroby, kde sa výroba zväčša odohráva v polohe opakovania pôvodných vzorov. Príbeh kyjatických hračiek je zaujímavý pre súčasnosť aj tým, že podpora ich výroby bola cielená. Domácka a remeselná výroba hračiek z Kyjatíc siaha do konca 19. storočia, keď tu začali miestni remeselníci popri výrobe nábytku vyrábať aj hračky, ktoré sa čoskoro stali zaujímavým odberateľským artiklom. Po vzniku prvej republiky sa však narušili pôvodné trhy a ich predaj začal upadať. V dvadsiatych rokoch 20. storočia sa začína nová éra kyjatických hračiek, keď ich pôvodnú výrobu začína podporovať štát a Kyjatice sa stávajú jedným z najväčších výrobcov hračiek na Slovensku. Po druhej svetovej vojne opäť nastáva útlm, hoci niekoľkí remeselníci v produkcii pokračovali naďalej. Michala Lipková na tradíciu kyjatických hračiek nadväzuje najmä prostredníctvom charakteristického kružidlového dekóru, zachováva aj farebnosť hračiek, figúrkam však dáva, na rozdiel od statických tradičných kyjatických hračiek, pohybový moment. Akoby kruhy a priamky, ktoré sú vyryté do povrchu dreva, mali možnosť ožiť. A ako to v správnom divadielku má byť, nechýba ani (papierová) scéna, na ktorej si deti môžu rozprávkový príbeh viacerými spôsobmi prerozprávať.
Matematické uvažovanie nemusí byť pre všetky deti ľahké. Ako preklenúť obavy dieťaťa učiaceho sa matematiku sa pokúša riešiť stavebnica Hviezda času Ondreja Gavaldu a Viktórie Gavaldovej. Je určená pre deti predškolského i školského veku a je založená na sprostredkovaní matematickej informácie pomocou geometrického tvaru a farby a hľadania ich vzájomných konotácií. Dieťa si tak formou vizuálneho vnemu vytvára akúsi pamäťovú stopu a predobraz číselných vzťahov. Hra vo svojom základe pripomína staré detské kaleidoskopy, kde sa vám v priezore vytvárali rôzne geometrické obrazce, v tomto prípade je však režisérom týchto goemetrických diel dieťa samo.
Koľko vlajok sveta poznáte? Viete, ako vyzerá napríklad vlajka Holandska alebo Venezuely? Chceli by ste si vytvoriť vlastnú vlajku? Vlajka ako špecifický obrazový motív má svoje zákonitosti a princípy, preto jej podoba má do určitej miery kánonický charakter. A aj preto autor skladačky Vlajky, Karol Trnovský, mohol vychádzať z geometrických súčastí, ktorých variovaním sa dajú vytvoriť nielen konkrétne, ale aj fantazijné vlajky. Pre dieťa je táto hra možnosťou poznávať sústavy geometrických a farebných tvarov a obrazcov. Aj keď možno deti vekovej hranice 4+ až tak neocenia hru ako spôsob poznávania krajín, to je pravdepodobne relevantnejšie pre školákov, je to zaujímavý spôsob cibrenia obrazovej pamäti či ukladania si vizuálnych znakov.
Projekt hravo vnímam ako veľmi potrebnú iniciatívu – mohla by byť zmysluplným spojivom, ktoré dizajnérsky návrh posunie do prostredia výrobcov/predajcov. Ako spôsob presadenia kvalitného dizajnu by to spolu s následnou premyslenou komunikačnou a marketingovou stratégiou mohol byť jeden zo správnych spôsobov, ako domáci dizajn dostať do povedomia širokej verejnosti. Drevená hračka, historicky i kultúrne na Slovensku opodstatnená, je dobre zvoleným druhom, aj keď vzhľadom na náročnosť jej opracovania i konkurenciu iných, najmä plastových materiálov, bude pravdepobne určená najmä pre poučeného a náročného zákazníka.
[ späť ]