Pôvodná drevená hračka má na Slovensku svoju umeleckú tradíciu približne od roku 1890. Remeselníci špecializujúci sa na výrobu nábytku, kuchynského riadu a ostatného domáceho náradia zhotovovali zväčša pre svoje deti i jednoduché predmety na hranie, ktoré neskôr začali ponúkať na pravidelných jarmokoch, či príležitostných vianočných a veľkonočných trhoch. Rastúci dopyt spôsobil, že majster už nebol viac schopný pokryť výrobu sám, čo smerovalo k zakladaniu miestnych stredísk hračkárskej výroby. Medzi navýznamnejšie z nich patrili na Slovensku dielne v okolí Starej Turej, Kunešove a Kyjaticiach. Hračkári v Starej Turej vychádzali z tradičnej výroby kuchynského riadu a zo sústruhovaných výrobkov. Zhotovovali najmä pohyblivé hračky (zobajúce sliepočky) a jednoduché hudobné nástroje (rapkáče, klepáče, píšťalky) v prirodzenej farbe dreva. K obľúbenému sortimentu kunešovských hračkárov patrili pestro pomaľované vozíky s koníkmi na kolieskach, kolísky, bábiky. Kyjatické hračky vznikli ako vedľajší produkt miestnej výroby bukového nábytku. Tieto dielne v rôznej intenzite fungovali až do polovice 20. storočia, kým sa v povojnovom Československu nezačne s pretláčaním českého kultúrneho a umeleckého potenciálu. So vznikom národných výrobných podnikov (v päťdesiatych rokoch 20. storočia) tieto snahy ešte zosilneli, čo v praxi znamenalo, že do sériovej výroby prenikali takmer výhradne návrhy českých priemyselných výtvarníkov (dizajnérov). Slovenská drevená hračka si tým dáva dočasnú – nútenú pauzu, ak nerátame originály, v počte niekoľkých signovaných kusov, ktoré vznikli ako jednorázové voľné zadanie popredných slovenských výtvarníkov. Najvýraznejšou osobnosťou bol v tomto smere Václav Kautman (1922 – 1981). Pôvodom český sochár pôsobil celý svoj profesionálny život na Slovensku ako výtvarník, neskôr aj ako pedagóg na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení, kde v roku 1966 založil oddelenie tvarovania priemyselných výrobkov. Kautman si postupne osvojil všetky techniky ručného spracovania dreva (absolvoval kurzy priamo u ľudových výrobcov – dlabanie, štiepanie, tokárenie, debnárstvo) a následne ich využíval v nových tvarových kontextoch. Unikátna je jeho séria tokárených hračiek a sústružených šachových figúrok doplnených ľahkým rezbárskym zásahom. Kautman od začiatku fascinovaný predovšetkým prírodou vo svojej tvorbe čoraz viac pristupuje k tvarovej redukcii v prospech funkcie predmetu. Toto jeho snaženie vrcholí v šesťdesiatych rokoch, kedy dynamiku svojich obľúbených zvierat dokáže vyjadriť v niekoľkých základných líniách. Dokazuje to i kolekcia upomienkových predmetov (slon, nosorožec, dikobraz, volavka, diviak a ďalšie), ktorú Kautman navrhol pre bratislavskú ZOO (1962), či objekty všakovakých vtákov a rýb, ktoré sa neskôr stávajú autorovou hlavnou témou. Najväčia séria – 1500 sovičiek vznikla pri príležitosti československej expozície na svetovej výstave v Montreale (1967).
V sedemdesiatych rokoch 20. storočia sa objavila hračka i v tvorbe niektorých slovenských výtvarných umelcov, o ktorých sa dá povedať, že mali blízko k slovenským ľudovým reáliám a neraz v nich nachádzali priamu inšpiráciu. Známe sú napríklad drevené hračky Ľudovíta Fullu (1902 – 1980), v ktorých aplikoval svoj vyzretý maliarsky program. Stavebnica Mestečko (1972) navyše odkazuje na autorove poučenie sutnarovými hračkami z obdobia rannej moderny. Vladimír Kompánek (1927 – 2011) podobne ako Fulla uplatnil svoj maliarsky rukopis na súbore vyrezávaných zvieratiek a figúrok s fašiangovou tématikou. Diela spomínaných autorov zahŕňa i zbierka Slovenskej národnej galérie, ktorú od 60. rokov 20. storočia spravuje oddelenie úžitkového umenia a priemyselného výtvarníctva. V období medzi rokmi 1979 – 1985 sa zbierka rozrastá akvizíciou niekoľkých diel z výstavných prezentácií generačne mladších výtvarníkov voľného umenia. K ťažiskovým objektom Václava Kautmana pribudli originálne drevené hračky od Alojza Klimu, Mariána Hubu a Kataríny Kissoczyovej.
S uvoľnením režimu sa dostavil i pocit veľkých príležitostí pre slovenský dizajn. Len máloktorým slovenským dizajnérom sa však podarilo presadiť svoje vzory do miestnej sériovej výroby. Vo sfére hračiek bol úspešný len Tibor Uhrín, ktorý sa touto témou zaoberal už začiatkom deväťdesiatych rokov. V tom čase navrhol súbor drevených hrkálok a taktiež dodnes vyrábanú stavebnicu Gringo.
[ späť ]